Roky života: 1567 – 1622
Narodil sa 21.8.1567 v Sales v Savojsku ako potomok šľachtického rodu. Od šiestich rokov chodil do školy v La Roche, kde sa začal učiť okrem francúzštiny i latinský jazyk. V pätnástich odišiel študovať filozofiu a právo do Paríža. Ďalším jeho jazykom sa stala gréčtina a obľúbeným predmetom rétorika. Jazdil na koni a cvičil sa v šerme. Jeho duchovnú formáciu pozitívne ovplyvnili jezuiti v Clermont. V dobe štúdií vo veku 19-tich rokov prešiel krízou viery, na ktorej sa podieľalo Kalvínovo učenie o predurčení. Domnieval sa, že sa nevyhne zatrateniu a že nebude môcť na večnosti milovať Boha. Rozhodol sa preto zo všetkých síl milovať Boha aspoň na zemi. Svojmu predsavzatiu ostal verný. Počas šiestich týždňov k najčastejším modlitbám, ktoré mu z krízy pomohli, patrilo: „Bože, obetujem ti celé svoje srdce a keby sa stalo, že by som ťa nesmel milovať v nebi, chcem ťa milovať aspoň kým žijem.“ A druhá modlitba bola k Matke: „Rozpomeň sa najláskavejšia Panna Mária, veď nikdy som nepočul, že by si opustila toho, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a prosil o tvoj príhovor…“ Neskôr v Chablais poznal ako Boh využil k dobrému i túto cestu. Po štúdiu v Paríži pokračoval v Padove, kde dosiahol titul doktor práv v 24 rokoch. V savojskom Chambéry sa stal členom senátu, ale kariéra ho nelákala, túžil po kňazstve. Dlho tajil túto túžbu, až kým si nebol celkom istý, že je to naozaj Božia vôľa. Stalo sa to počas jazdy na koni. Keď trikrát spadol z koňa, vždy mu vypadla aj pošva s mečom na zem v tvare kríža.
Vzhľadom na jeho už skôr získané teologické znalosti prebehla jeho príprava na kňazstvo tak rýchlo, že už 18.12.1593 prijal kňazské svätenie. Bolo to v období reformácie a František sa rozhodol urobiť expedíciu na územie kalvínov s cieľom obrátiť 60000 kalvínov späť ku katolíkom. Expedícia pozostávala iba z Františka a jeho bratranca. Františkov otec odmietol podporiť svojho syna v jeho ceste a diecéza tiež nemala prostriedky na podporu. Tri roky trvala táto ich cesta v kalvínskom kraji Chablais južne od ženevského jazera, kde sa dvere pred nimi zatvárali a odprevádzali ich skalami. V zime s omrznutými nohami zanechávali krvavé stopy v snehu, spávali v senníkoch, občas i na stromoch, aby sa ochránili pred vlkmi. Po troch rokoch ho bratranec opustil a nechal ho samého, neobrátili ani jedného kalvína. František však s neobyčajným pokojom pokračoval. Nikto ho nepočúval, nikto mu neotváral dvere. František sa dal do písania letákov a príťažlivým štýlom sa snažil postupovať čo najzmierlivejšie. Letáky pripevňoval na domy. Niektorí kalvíni boli už rozhodnutí ho zabiť, lenže pri stretnutí s ním ich odzbrojovala jeho láska. František pomaly začal získavať srdcia svojich odporcov. V roku 1603 už v hlásení do Ríma oznamoval návrat 25 000 inovercov.
Žil skromne a jednoducho i ako biskup. Svoje príjmy považoval za majetok chudobných. Všade kázal, udeľoval sviatosti, navštevoval chorých, podporoval chudobných, kam prišiel šíril pokoj a lásku. Dával nielen cenné rady, ale podľa potreby napomínal, tešil, zmieroval rozbroje. Počúval kňazov i veriacich a pomáhal im riešiť ich problémy. Počas troch rokov vykonal vizitáciu svojich 450-tich farností vrátane tých ťažko dostupných v horách. Pôstne kázne vykonával na rôznych miestach svojej diecézy.
V roku 1604 urobil jeden zo svojich najdôležitejších krokov vo svojom živote smerom k svätosti a mystickej jednote s Bohom. V Dijone si všimol vdovu, ako sústredene počúva jeho kázeň. Túto ženu už videl vo svojom sne. Bola to Jana de Chantal, ktorá žiadala od neho duchovné vedenie. Práve táto jeho snaha pomôcť jej, viedla aj jeho samého k nastúpeniu mystického života. Výsledkom trojročnej spoločnej práce bolo spoločné založenie nového rádu Navštívenia Panny Márie, nazvaného tiež po ňom Saleziánkami. Založili ho v r. 1610 v Annecy a pápežsky bol schválený v r. 1618. Okrem toho niektoré zrušené kláštory obnovil. Docielil tiež vrátenie cirkevného majetku.
Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorú kládol na prvé miesto. Na otázku, ako sa dá naučiť tejto láske, povedal: „Je to jednoduché. Ako sa učí malé dieťa pomaly chodiť, tak sa učíme milovať, keď sa jednoducho milovať pokúšame.“ Pre kňazov napísal inštrukcie ohľadom sviatosti zmierenia a kázní. Vydal smernice pre vyučovanie náboženstva. Jeho výuka bola jednoduchá, jasná, používal veľa príkladov. Mal bohatú korešpodenciu, napísal okolo 6000 listov, ktoré sa neskôr stali základom knihy „Filotea“, nazvaná tiež „Návod ku zbožnému životu.“ Kniha bola určená hlavne laikom, pretože bol presvedčený, že aj obyčajný človek sa má snažiť rásť ku svätosti a sám svojím životom dokazoval, že aj v aktívnom zamestnaní, to je možné. V tom čase sa svätosť prenechávala iba mníchom a mníškam. Tieto jeho listy stali veľmi populárne v celej Európe, hoci niektorí kazatelia ich rozhorčene roztrhali, lebo schvaľovali tanec a vtipy.
Osobnosť Františka Saleského dokresľujú jeho výroky na tému zbožného života a vzťahu k druhým ľuďom: „Je lepšie mlčať ako dokazovať pravdu bez lásky.“ „Pravda nech je vľúdna.“ Jeho vzťah k nepriateľom bol taký, že povedal: „Keby mi nepriateľ vylúpil jedno oko, druhým sa na neho priateľsky pozriem.“
K druhým bol dokonalo láskavý a ohľaduplný, sám ku sebe prísny, pretože láska k Bohu a k ľuďom mala u neho vždy prednosť. Z lásky zomrel vyčerpaním už v 55-tich rokoch v Lyone 28. decembra 1622. Pochovali ho v Annecy, no jeho srdce si ponechali ako relikviu v Lyone. Dnes odpočíva vedľa pozostatkov sv. Jany de Chantal v chráme Navštívenia v Annecy. Kanonizovaný bol roku 1665 a v r. 1877 bol Piom IX. vyhlásený za učiteľa cirkvi.
Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/frantisek-salesky-biskup-ucitel-cirkvi/